UČENIE MAJSTRA SANDO KAISENA



Posledný kusen, leto 2013

Posledný kusen Majstra Sando Kaisena počas letného tábora 2013, kláštor Žiariaceho Štítu, Francúzsko.

Posledný zazen. Udržujte krásne pozície. Bol to veľmi dobrý letný tábor. Všetci sa cítili ako doma. Dbali ste o to miesto ako o svoj vlastný dom. To je váš dom.

Vedieť byť vážny v zazene, vedieť sa smiať mimo zazenu, pracovať, jesť spať, normálny bežný život. Ale všetky činy sa objavujú zo zazenu. Myšlienky, slová, skutky, všetko pochádza z nášho prebudenia. Nemusíme vynakladať nijaké zvláštne úsilie, vystačí jednoducho nasledovať.

Svet vonku nie je zlý svet, je to jednoducho svet trpiaci. Všetky bytosti trpia. Trpíme, pretože nedokážeme umrieť sami v sebe. Väčšina ľudí žije skrze večnú líniu. Každý deň nosia na ramenách bremeno predchádzajúceho dňa.

Zazen je vkročiť do vlastnej rakvy, a následne sa znova narodiť s novým, čerstvým duchom. Keď každý deň aktualizujeme náš duch/myseľ, vtedy naše telo a myseľ môžu byť šťastné.

Všetky naše skutky by mali byť nezištné, zazen pre zazen, ceremónia pre ceremóniu. Keď robíme ceremóniu, nemáme žiaden cieľ. Je to proste spievanie pre spev. Je to zharmonizovanie sa jeden s druhým. Znamená to nechať spoločne rozkvitnúť kvet Satori počas ceremónie. Len pre krásno. Mali by sme každú vec robiť jednoducho pre krásno, s otvoreným srdcom, s našou skutočnou úprimnosťou, to je hymna života.

Máme len jeden život. Teda, mali by sme si uvedomiť, že je drahocenný, že každá chvíľa, ktorá sa míňa, sa nikdy nevráti. Teda každá chvíľa je drahocenná. Každý nádych a výdych je drahocenný.

Súčasný svet stratil ten pocit, že niečo môže byť drahocenné. Ľudia sú znudení. Nič ich nenadchýna. Nie je dôležité ako vytvárame krásu. Krása je vždy krásou. Skutočná krása je jedine prejav nášho ducha taký, aký je.

Som tiež veľmi vďačný všetkým, ktorí mali nejakú zodpovednosť počas tábora. Že ju plnili s dobrým, štedrým a altruistickým duchom.

Keď robíme ceremóniu takú ako budeme robiť o chvíľu, je to preto, aby sme poďakovali všetkým bytostiam, ktoré nám pomáhali aktualizovať náš každodenný zazen. Všetkým tým, ktorí nám svojou prácou na poliach dovolili jesť počas tých troch týždňov. Poďakovať nebu a zemi. Mali by sme pochopiť tú vzájomnú závislosť. Nikdy nič nerobíme sami. Vždy koná celosť bytostí.

Hannya Shingyo je teda hymna pre nekonečnosť bytostí, pre samotného Buddhu Shakyamuniho, pre všetkých Majstrov a Patriarchov, ktorým sa podarilo udržať skutočnú prax až do dnešného dňa, pre môjho Majstra Deshimaru, bez ktorého by sme nerobili zazen, pre dary kuchyne, ktorá nám dovolila byť zdraví počas tých troch týždňov.

Mali by sme mať duch vďačnosti. Teda po kaijo zaspievame raz Hannya Shingyo.


Posledný kusen

Posledný kusen Majstra Sando Kaisena na sesshine v Białke Tatranskej, máj 2013.

Posledný zazen.

Dnes ráno som vošiel do večnosti písania a vynechal som prvý zazen. Na koniec, ten záver, čo som mal prečítať, som nechal a napísal som niečo iné.

Drahí priatelia Cesty,

ďakujem, že ste mi dovolili posadiť sa vedľa vás. Tiež veľmi ďakujem za včerajšie krásne narodeniny. Preto som vámchcel dnes ráno dať darček. Pre tých, ktorí si mysleli, že som vám dal učenie, nemôžem inak než rozobrať to, čo ste vybudovali. Najkrajší  dar pre mňa by bolo, keby ste odtiaľ odišli ľahší a s prázdnymi rukami.

Nesprávajte sa ako opica, ktorá skúška chytiť odraz Luny na vode. Nebuďte žobrákmi na Ceste. Neusilujte sa byť  sami sebou, zostávajúc sami sebou.

To, čo nazývate rieka, sú len slzy vašich očí. To, čo nazývate hora, hora o tom nevie. Lebo v skutočnosti ten, ktorý nie je vedomý samého seba, sa poznáva. Ten, kto seba pozná, žije v nevedomosti. Bolo by lepšie keby si starý Sokrates odrezal jazyk, ako prehĺtať jed.

Čo sa týka Dogena, ktorý hovorí o ôsmych aspektoch Veľkého človeka:

Prvé – vyslobodiť sa z túžob. Ja hovorím – neživte žiadnu túžbu vyslobodiť sa z túžob.

Po druhé – uspokojiť sa s tým, čo máme. Ja hovorím – človek nemôže vlastniť sám seba.

Po tretie – veďte pokojný život. Ja hovorím – nechajte pokoj tým, ktorí sa boja žiť.

Po štvrté – buďte vytrvalí. Ja hovorím – nerobte nič.

Po piate – pamätajte si Učenie. Ja hovorím – pamäť nechajte mŕtvym.

Po šieste – praktikujte zazen. Ja hovorím – zazen nie je nič na praktikovanie.

Po siedme – praktikujte Najvyššiu Múdrosť. A ja odpovedám – preniknite do Najvyššej Nevedomosti.

A nakoniec po ôsme – vyhýbajte sa nepotrebným rozhovorom. A ja hovorím – vyhýbajte sa ukazovaniu vlastného prebudenia.

Nakoniec, Zen nie je duchovnosť, ani filozofia, ani náboženstvo. Nie je žiaden cieľ na dosiahnutie, nie je tu miesto, kde by bolo možné sa zastaviť. Je podobné širokému nebu, pokojné, presvetlené, bezhraničné a jeho podstata je večná.

Keď sa ma niekto spýta, čo je Zen? Odpovedám: Nebo nie je vedomé samé seba.

Keď sa ma niekto opýta, čo je zazen? Oblaky tlačia zlaté vtáky a hora je bez formy.

A keď sa ma ešte niekto spýta – Čo je Cesta? Odpoviem: Staňte sa tým, čím ste.

A keď sa ma niekto pýta – Kto si? Odpovedám: Som tým, kým chcete, aby som bol.

Keď sa ma niekto spýta, aká je zásada/princíp Cesty? – Nemajte žiadne zásady.

Keď sa ma niekto spýta, čo ste učili? Odpovedám: Počas celého svojho života som ani ústa neotvoril.

Pokiaľ sa ma ešte niekto spýta, čo je to karma? Odpovedám: Je to zdanlivý dym vychádzajúci z úst nefajčiara.

Ale ak sa ma ešte niekto spýta – kto je Buddha? Odpovedám: Je to bábka pohybujúca sa pomocou nitiek, ktoré poťahujú nevediaci s oholenými hlavami.

Keď sa ma niekto opýta – Čo robiť, aby sme sa zmenili? Odpoviem: Vy ste zmena.

A keby sa ma opýtali – prečo byť mníchom? Odpovedám: Aby sme rozosmievali vtáky a ryby priviedli k slzám.

A nakoniec, keď sa ma niekto spýta – aký to má význam? Odpoviem: Nebo je bez hraníc, bez smeru.

Práve to je Zen.

A ak sa niekto pokúsi zopakovať moje slová, bude to len o jedného idiota na Zlatej zemi iluzórnych Patriarchov naviac.

Takže nie je Cesta, vy ste Cesta. Cesta nie je pod vašimi chodidlami, to vy idete. Hlupáci píšu, že Cesta je pod vašimi chodidlami, čo je to za dualita!

Nie je dobrá správa. Dobrá správa ste vy. To je pravdivá správa Ježiša. Testament Buddhu, v ktorom je napísané: Ste svojou vlastnou Cestou,  kto by mohol kráčať namiesto vás? Ste svoju vlastnou Cestou. Ste svojím vlastným Majstrom. Iba vy to môžete sprítomniť a potvrdiť sa.

Ježiš vyslal svojich apoštolov, aby zvestovali dobrú správu. Buddha vyslal svojich žiakov, aby ohlásili dobrú správu.

Vo Fukanzazengi je napísané, možno ani nie, možno je to v Hokyozenmai a možno i nie, možno je to v Sandokai a možno nie. Ale v každom prípade, je to v mojom zošite napísané:
Na širokom nebi vtáky lietajú voľne, v širokom oceáne ryby plávajú slobodne, nezanechávajúc žiadne stopy.

Prajem vám teda, aby ste po svojom odchode nezanechali žiadne stopy. Dobre poupratujte izby, nechajte všetko čistejšie, než keď ste prišli. Sesshin sa nekončí koncom sesshinu. Sesshin pokračuje, pokračuje, pokračuje celý život. Sesshin znamená zburcovať myseľ. Vyjsť zo svojich sklonov, zvykov, stále svieži, stále noví. Vždy sa rodiť, rodiť znova. Nezanechávajte žiadne stopy.

Nedovoľte nikomu, aby vás uzavrel. Ani Buddhovi, ani mne. Nedovoľte, aby ste sami seba uzavreli. Majte oči otvorené. Nikdy neopúšťajte svoju prítomnosť. Dobre stojte nohami na zemi.

Želám vám šťastný návrat domov, aby ste boli zdraví celý rok. Aby bolo vaše telo aj duch zdravé.


Bytie v spojení

(kusen Majstra Sando Kaisena, Marseille, 12.novembra 2005)

Človek je sám voči obklopujúcemu svetu, sám voči sebe samému - voči svojmu vnútornému svetu. Človek je šťastná bytosť, keď je s niečím spojený. Spojenie s niečím je veľmi dôležité. Najdôležitejšie je však spojiť sa v harmónii, úplne sa zjednotiť a tvoriť Jedno.

Jazdec by mal byť v jednote so svojím koňom. Vrchnák s krabičkou. Rieka so svojím korytom. Človek sa môže zjednotiť so svojou hlbokou prirodzenosťou prostredníctvom dýchania a prostredníctvom blízkosti svojho tela. Je to silné zjednotenie.

To však nestačí.

Keď sa úplne zjednotíme pomocou pozornosti s dychom až do zabudnutia sa v ňom, vtedy odhaľujeme vedomie, ktoré je ponad naše vedomie. Je to univerzálne a nekonečné vedomie. Odhaľujeme, že všetky bytosti sú s ním spojené. Odhaľujeme, že už nie sú nepriatelia ani priatelia, že všetky bytosti sú mnou, bez výnimiek, bez rozporov, bez duality.

V hĺbke nás samých vesmír odkrýva svoje veľké tajomstvo. Je to úplná jednota všetkých javov, od nepamäti zjednotených v jednom, nerozdeliteľnom a premenlivom vedomí.

Kto rozumie Veľkej Ceste?

Práve jav, nazývaný človek, by mal uskutočniť tú Jednotu.
Pokiaľ však bude človek individualistický a sebecký, jednotu sa mu uskutočniť nepodarí.

Najpodstatnejšie je zjednotiť sa.

Buddha vytvoril Sanghu. Praktikovanie v Sanghe spočíva v zjednotení sa, v odťatí individualizmu, upustiť od bytia ako samostatný jedinec.

Dnes často počujeme, že je potrebné brániť individualitu, že je drahocenná a mala by existovať, aby dokázala svoju nezávislosť. Kto je však tá individualita, ten jednotlivec, tá osoba? Kde sú?

Kde je ich duch?

Otázka Bodhidharmu pre Eka: „Prosím, ukáž mi svoju myseľ a ja ju utíšim...“

Kde je myseľ, ktorá tvorí samostatnú osobu?

Myseľ neexistuje. Nemá svoju vlastnú existenciu, podstatu. Myseľ je prechodný jav, úplne iluzórny. Je prejav, neustále meniaci sa tieň. Ako môžeme dúfať, prinútiť tieň, aby sa stal skutočným? Ako urobiť z tieňa skutočné a reálne bytie?

To je nemožné.

Tieň je len tieň skutočnosti.

Takže úsilie vynakladané na obranu svojich uhlov pohľadu spôsobuje, že posilňujeme iba stotožňovanie sa s tým, čo neexistuje, a to nevyhnutne vedie k utrpeniu.

Počas sesshinu ste úplne zjednotení so svojou Pravdivou Prirodzenosťou,  harmonizujete sa bez úsilia a konáte skrze jednotu a v jednote  každé najmenšie gesto. Konflikty ako závisť, hnev, nenávisť, láska, lož a mnoho iných aspektov individuálnej mysle mizne.

Pozorne to pozorujte.

To je Veľká Skutočnosť.

Ak rozumiete tomuto, potom môžete tiež pochopiť, že smrť nerieši problém života. Že dokonca po živote, v smrti to prebudené vedomie pokračuje. To hlboké vedomie, ktoré sme dosiahli, s ktorým sme sa zjednotili. Domov, v ktorom sme sa zbavili bremena individualizmu a pomyselnej individuality.

Ten, kto neuskutoční svoju Hlbokú Prirodzenosť, zablúdi.

Kodo Sawaki to nazval slepá strela. Môj Majster hovoril o neužitočnom živote.

Aby sme žili večne, mali by sme vedome dýchať s celým vesmírom. Vedome s ním chodiť, vedome prežívať svoj život, s úplným neobmedzeným vedomím, jediným, ktoré nás môže dostať von zo sna pomyselnej nereálnej osoby.


Mushotoku a Hishiryo (kusen)

(kusen Majstra Sando Kaisena počas letného tábora 2012 v kláštore Ho Sho)

Mushotoku a Hishiryo
Mushotoku, to je bez cieľa, bez prospechu.
Hishiryo, to je myšlienka mysliaca sama seba.

Väčšina z vás sa narodila ako Bodhisattvovia, aby ste pomáhali bytostiam. Už dávno predtým ste zložili tento sľub, zasiali ste semienka a otvára sa kvet. Byť Bodhisattvom je centrálnym bodom vášho života. Napriek tomu, že máte prácu či rodinu, stále to ostáva centrálnym bodom. Medzi vami sú Bodhisattvovia, ktorí nemajú prekážky a takí, ktorí ich majú.

Bodhisattvovia, ktorí majú prekážky sú tí, ktorí nasledujú nejaký cieľ.  Chcú sa všetko učiť, aby sa im všetko podarilo, sú príliš pripútaní, majú príliš mnoho túžby. Prekážkou môže byť niekedy pýcha. Občas nás život vystavuje rôznym skúškam, aby sme to očistili. Chceme absolútne pomáhať druhým namiesto toho, aby sme dovolili nášmu prianiu sa splniť.

Jeden dávny starý a chudobný Majster Ryokan napísal báseň:
Bez toho, aby to kvet vedel, daruje sa motýľom.
Motýle bez toho, aby to vedeli, sa obetujú kvetu.


Bez vedenia, bez poznania, každá vec nasleduje kozmický poriadok. Keď necháme opadnúť svoje prekážky, kvet rozkvitne sám od seba.

Občas sa dívam na olympijské hry. Niektorí sa cieľavedome pripravujú na tieto hry štyri až päť rokov. Prichádzajú na olympijské hry, prehrávajú a plačú. A tí, ktorí vyhrávajú, kričia ako divoká zver, šalejú, plačú a smejú sa. Všetci majú jediný cieľ: stať sa najlepším na planéte. Nie je väčšieho egoizmu, ako chcieť byť lepší, vyšší ako druhí, rozmliaždiť druhých. A to všetko preto, aby sme dostali kúsok zlatého metálu.

A čo robí Ryokan? Pozerá sa na úžas splnu mesiaca. Skutočná olympijská medaila je tá, ktorú dosahujeme nič nerobiac, ktorú vám nikto nemôže dať, ktorú si nemôžete vziať, ktorá je vami.
A sú tam všetci tí fotografi, ktorí behajú ako mravce, aby robili fotky tým, ktorí vyhrali alebo prehrali.

Rieka nevie, že sa spája s morom. Jar nevie, že sa blíži leto. A zvon nevie, že zazvoní.
Počas zazenu sedíme takto. Na nič nečakáme. Nič nevieme. Už nie je poznanie, nie je vedenie, nie je prežitok. Zazen naplňuje sám seba, vaša hlboká prirodzenosť rozkvitá sama osebe, keď jej nestaviate prekážky.

Zazen je stvorený len pre čisté osoby. Celý svet sa naháňa za tieňmi, za vnútornými a vonkajšími javmi a ľudia sú nespokojní až do konca svojho života.

Počas zazenu opustite telo a myseľ, odvrhnite telo a myseľ.  Sú to veľké zenové slová: Shin Jin Datsu Raku. Shin myseľ, Jin telo, Datsu opustiť, Raku nevedome.
Obetovať telo a ducha. Celý vesmír nám dáva dary. Vzduch, ktorý dýchame, svetlo a voda, ktoré k nám prichádzajú, výživa, tie prekrásne ročné obdobia, ktoré nasledujú jedno za druhým, hory, rieky, zvery sa nám dávajú. Nádherné kvety, nespočetné bytosti, ktoré nám každý deň dovoľujú žiť. Práve preto obetúvame vonné tyčinky, kvety, vône.

Niektorí sa pýtajú, prečo sa Kaisen parfumuje, špeciálne v Rusku. Ja obetujem vône zazenu, obetujem Kesa, kolomo. Obetujem to všetkým bytostiam, s ktorými usadám do zazenu. To nie je preto, aby som unikol vlastnému zápachu, ako by si niektorí mohli myslieť.  Každopádne nikdy sa nevoniame pre seba samého, zriedkakedy cítime vlastný parfum. Je to pre iných.

Každé jedlo je veľkým darom, mali by sme byť za to vďační.
Všetko, absolútne všetko je darom.
Kiež by môj mníšsky šat bol tak veľký, aby mohol objať všetky bytosti, ktoré trpia na tomto netrvalom svete. To je tiež verš básne Majstra Ryokana.

Hishiryo, myšlienka, ktorá myslí sama seba.
Občas napriamujete chrbticu, vťahujete bradu, napravujete si ruky. Nie je treba niekoho, kto by to urobil. Chrbtica myslí sama svoju vlastnú chrbticu. Ruky myslia samy seba. Chodidlá, ktoré kráčajú myslia samy seba. Nie je potrebný niekto, kto to robí, ktorý niečo zvažuje, rozdeľuje. Ktorý zvažuje pre a proti.

Myšlienka by mala plynúť ako rieka. Nie je potrebné tam niekoho pridávať. Toho niekoho, ktorý by chcel zadržať tok myšlienok, ktorý chce zafarbiť myšlienky, niekoho kto posudzuje myšlienky.

Keď sa myšlienka prestane stotožňovať s niekým, stáva sa univerzálnou.
Hishiryo, myšlienka nemá hraníc.  Keď myšlienka nie je uchytená cez tieň niekoho, je to myšlienka najvyššia.

Odraz mesiaca na vode neprekáža toku vody, voda nezmáča odraz mesiaca. Nikto neprekáža nikomu. Veci zapadajú sami do seba bez vlastnej totožnosti. Také sú normálne podmienky mysle.

Shi myšlienka, ryo miera - myšlienka, ktorá meria sama seba, konceptuálna myšlienka, ktorá sa systematicky delí na dve - dobro a zlo, ktorá sa stáva dualistickou, prináša konflikty.
Fushiryo, fu negácia, negácia myslenia. Fushiryo - nemyslenie. Nejedná sa však o zadržanie myslenia.
A nakoniec hishiryo - myšlienka, ktorá myslí sama seba, slobodne.

Mesiac myslí mesiac, nemyslí o mesiaci. Mesiac myslí sám seba a jeho odraz sa zrkadlí vo všetkých bytostiach na celej zemi. V kvapkách rosy, v kvapkách moču, na rybníkoch, jazerách, riekach, moriach, v očiach žaby. Mesiac je všade, ale je to len jediný mesiac, aj keď jeho odraz je všadeprítomný.
S myšlienkou prebudenia je to rovnaké. Dotýka sa kvetov, stromov a celého neba. Ako by to mohlo byť inak. Ako by mohlo Buddhovo učenie prísť až k nám, ak by odvždy všade nežiarilo. Dokonca aj náš zazen tu a teraz sa otláča v celom vesmíre, či to vidíme alebo nie.
Mesiac ducha sa zrkadlí v každej veci.

Hovorí sa, že sú rieky, jazerá a moria rôzneho druhu, ale prirodzenosť vody je rovnaká a všadeprítomná. Sú individuality rôzneho druhu. Sú karmy rôzneho druhu. Ale prirodzenosť ducha je všadeprítomná a nekonečná.
Uvoľnite telo. Nebojujte so sebou samým. Akceptujte veci také, aké sú, uvoľňujúc sa. To nie je telo, kto trpí. Duch trpí. Duch konfliktov a boja. Pomaly sa duch stáva dynamickejší.

Onedlho sa zazen končí, prosím vzpriamte telo. Na konci zazenu dostanete medailu. To je olympijský sesshin. Medaily sú čokoládové.

Existuje olympijská medaila v nič nerobení.

Na konci zazenu nie je treba vstať ako prvý, nebudú medaily. Ale vstať ako posledný tiež nie. Ani príliš rýchlo, ani príliš pomaly.


Tri Klenoty

(kusen Majstra Sando Kaisena, letný tábor, 31.7.2011, 11h, kláštor Ho Sho Ji)

Budem dosť krátky, keďže som zistil, že by nestačil celý letný tábor, aby som hovoril o Troch Klenotoch a prijatia útočiska v nich. Jedná sa o akt slovného vyjadrenia viery v Buddhu, Dharmu a Sanghu. Samozrejme je to vypovedané počas sľubovania počas ceremónie, keď obdržiavame ordináciu. Avšak každý praktikant, aj ten, čo nemá ordináciu, môže prijať toto útočisko. V skutočnosti prijatie útočiska je dvojité.

Prijatie útočiska spočíva jednoducho v recitovaní nahlas:
„Prijímam útočisko v Buddhovi, prijímam útočisko v Dharme, prijímam útočisko v Sanghe.“

Na prvotnej úrovni, Buddha označuje Buddhu Shakyamuniho, Dharma označuje všetko jeho učenie, správne metódy a liečenie, ktoré odkázal počas svojho 40-ročného učenia. Sangha je komunita vytvorená jeho prvými žiakmi.

Prijatie útočiska je plné rituálov, napríklad počas ceremónie sľubujeme pred Majstrom: „Prijímam útočisko v Buddhovi, prijímam útočisko v Dharme, prijímam útočisko v Sanghe.“
A neskôr ho potvrdzujeme vo formulácii minulej:
„Prijal som útočisko v Buddhovi, prijal som útočisko v Dharme, prijal som útočisko v Sanghe.“
Táto formulácia prijatia sa neskôr recituje pravidelne v rôznych momentoch Cesty. Ale čo znamená prijatie útočiska v Troch Klenotoch?
Je to pretrhnutie (prelomenie, prerušenie). Potvrdzujeme rozhodnutie, že sa už nebudeme skrývať za rôzne výhovorky, faloš, simuláciu, ilúzie a nevedomosť. Potvrdzujeme vôľu byť autentickí, v ktorej Buddha, Dharma a Sangha sú zároveň svedkami, potvrdením a prejavom. Recitujeme Sangemon, často hneď ráno, ktorý je spoveďou. Sangemon je extrakt, esencia Sútry kvetinovej girlandy (pozn. Avatamsakasutra v sanskr., Kegonkyô v jap.). Je to jeden z veľkých textov Veľkého vozu. Vtedy rozpoznávame  iluzórnosť našich minulých činov. A nakoniec rozpoznávame význam útočiska.

„Všetky zlé činy, ktoré som spáchal v minulosti, spôsobila chtivosť, nenávisť (hnev)a nevedomosť (hlúposť) nemajúca konca, zrodené z tela, reči (úst) a mysle (vedomia), všetky ich teraz priznávam.“

Nejedná sa o to, aby sme sa spovedali pred akoukoľvek morálnou autoritou, jedná sa o to, aby sme mali vôľu zmeniť smer nášho života, znovuzrodiť svoje Ja slobodným spôsobom nasmerovaným do  budúcnosti.

A aké sú tie Tri klenoty? V skutočnosti sú opakom troch Jedov –  chtivosti, hnevu a hlúposti alebo inak odlúčenosti (osamotenie), nenávisti a nevedomosti. Oni sú v učení troma hlavnými motormi Bytia smrteľného a plného utrpenia.
Prijatie útočiska nám pomáha vytvoriť dôverné a živé spojenie medzi nami a náukami Prebudených, ale nenúti nás dodržiavať nejaké konkrétne prikázanie či vytvárať zvláštny vzťah medzi Majstrom a žiakom, ani praktikovať nejakú meditáciu. Jednoducho vyjadrujeme svoje rozhodnutie oslobodiť sa od svojich chýb, od svojho zablúdenia a zároveň angažovať sa v živote vedome, zodpovedne a prebudene. A preto prijímajúc útočisko sa formálne stávame Buddhovými deťmi. To je slovné  vyjadrenie východnej kultúry.  Na západe sa hovorí, že sa staneme buddhistom. Byť buddhistom však nie je žiaden stav ani postavenie. To my sme ten akt, ktorý uskutočňujeme (napĺňame, završujeme, spĺňame). Ak jednáme s dobroprajnosťou, sme deťmi Buddhu, ak jednáme so zlomyseľnosťou, sme deťmi Maru. Mara je ničiteľ dobroprajnosti. V každej chvíli máme príležitosť byť jedným alebo druhým.
A tu prichádzame k druhej identifikácii Troch Útočísk, Troch Klenot, ktorá sa týka rozjímania.
„Prijímam útočisko v neuchopiteľnom Buddhovi, ktorý je mojím vlastným srdcom. Prijímam útočisko vo všetkých Dharmách, ktoré sú v mojom vlastnom srdci. A usmievam sa prijímajúc útočisko v trpiacej Sanghe, ktorá je mojim vlastným srdcom.“
V tých trpiacich bytostiach, trpiacich ilúziách a pripútanosti, ktoré nikdy nie sú považované za prekážku, ale za Cestu. Ktoré sa osvecujú vo svetle dokonalého Samadhi.

V skutočnosti s týmto všetkým prežívame náš každodenný život. Tieto tri útočiska je potrebné vyjadrovať čo najlepším spôsobom v každodennom živote. Prijatie útočiska v svojich vlastných ilúziách znamená ich obsiahnuť, objať ich, vziať ich na svoje ramená, zakceptovať ich, stransformovať ich. Takýmto spôsobom prijímame do nášho srdca v každodennom živote všetky ľudské ilúzie a chyby bez odsudzovania. V tomto zmysle naše ilúzie sú zdrojom satori a vďaka telu transformácie našich ilúzií môžeme osvietiť (objasniť) seba a všetky fenomény.

Tak môžeme pochopiť, že prvé vyjadrenie prijatia útočiska v Buddhovi, Dharme, Sanghe je viac vonkajšie a to druhé viac vnútorné. Prvé sa viac opiera o formu, napr. robíme rituály a ceremónie uctievajúce Buddhu, Dharmu a Sanghu, formálne recitujeme sútru Kesy. Ale spomínam si, ako mal Majster Deshimaru taký nápad „odriekania“. Chcel, aby sme počas preparácie na sesshin nerecitovali sútru Kesy a keď prišiel sesshin recitovali sme ju dva krát denne. Bolo to veľmi dobré učenie, pretože to v nás vyvolalo druhý spôsob prijatia útočiska, čiže to vnútorné prijatie.
Je možné o tom veľa hovoriť, bolo by potrebné napísať o tom celú knihu.

Keď robíme ceremóniu navonok, to vonkajšie sa nás musí dotknúť v našom vnútri. A v druhom spôsobe prijatia útočiska je to neviditeľná vnútorná ceremónia, ktorá vplýva na vonkajší svet.
Ale to neznamená, že keď si sadáme ku stolu, máme srdce a vnútornú myseľ nasmerovanú viac k osobám, ktoré pripravili jedlo ako k samotnému jedlu.
Neznamená to, že keď sme v reštaurácii, nemali by sme mať hlbokú vnútornú vďačnosť bez jej vonkajšieho prejavu. A tak preparácia pred sesshinom je základná príprava, ktorá nám dovoľuje ostať diskrétny, ľudský, a zároveň celý čas prebúdzať myseľ Prebudenia bez vonkajšieho prejavu. Preto sa nám preparácia zdá byť iná ako sesshin. Preparácia sa zdá byť viac intímna, viac autentická ako vonkajšie javy počas sesshinu.
Nemôžeme si sadať ku stolu a vrhať sa na jedlo tak, akoby to bolo naše právo. Je tu tá tichá, vnútorná myšlienka srdca, myšlienka Prebudenia, a aj keď je krátka, pochádzajúca zo srdca, vnútorne vyjadruje hlbokú vďačnosť.
Pri každom stretnutí, pri každej činnosti je tu Srdce vďačnosti.

Letný tábor má také špecifikum, že súčasne vyjadrujeme človeka a súčasne vyjadrujeme Buddhu, počas preparácie aj počas sesshinu. Nezabúdajme preto, že sme predovšetkým ľudské bytosti. Človek a Buddha zároveň. Nemali by sme sa cítiť iní ako ostatní ľudia.
A navyše, prvý spôsob prijatia útočiska je nasmerovaný v moju vlastnú sféru: „Ja prijímam útočisko v Buddhovi, ja prijímam útočisko v Dharme, ja prijímam útočisko v Sanghe.“
Druhý spôsob je úplný opak: „Ja poskytujem útočisko všetkým bytostiam, útočisko Buddhovi, Dharme, Sanghe.“
Samozrejme to nie je nikde napísané, lepšie povedané, ja som to nikde nenašiel napísané. Ale práve vďaka praktike rozumiem, že to, čo prijímame, by malo byť neustále poskytované v každej chvíli všetkým bytostiam.
Ak zbierate listy čaju hovoriac „prijímam útočisko v slnku, v zemi a v daždi“, ak ľudia premieňajú čaj týmito tromi vetami, nakoniec darujeme čaj všetkým bytostiam.

V mnohých centrách zenu veľa ľudí prichádza do dojo s prázdnou hlavou a robí prázdne gassho. Mali by sme vchádzať  s celým našim srdcom a byť vďační, keď robíme gassho vchádzajúc do sály rozjímania. Je to jedinečná príležitosť, že môžeme praktikovať Zákon Buddhu.  Byť vďačný pred diamantovým trónom, Buddhovým trónom, na ktorý sadáme, v momente, keď obliekame kolomo, recitujeme sútru.
Niekedy dávno bol mních, ktorý sa vždy klaňal pred svojimi sandálmi predtým, ako si ich obul. Bol im vďačný za to, že ho nosia, že trpia za neho a že sú vyšliapané. Či môže byť krajší príklad pozornosti a lásky prejavovanej voči sandálom a ostatným veciam?

Samozrejme recitujeme Sútru Kesy predtým, ako si ju oblečieme, umývame svoje telo s  vďačnosťou, každú časť tela. Týmto činom vďačnosti treba zničiť toho majiteľa, ktorý si všetko privlastňuje. Toho majiteľa, ktorý zaberá pozíciu zazen. Preto počas zazenu musíme opustiť všetko, telo aj myseľ. A zároveň máme svoj ľudský život, z tela, z kostí a mäsa, s mnohými ilúziami a musíme s tým žiť. Nenosme zápach svätosti. V našich činoch musíme byť intímni a tajomní. Tajomní znamená neukazovať svoje kvality a konať tak, aby to nikto nevidel.
Napríklad niekto veľmi diskrétne postavil v záhrade trpaslíka, ale to nebolo bez cieľa.

V každom prípade, musíme nájsť rovnováhu medzi človekom a Buddhom. Hovorím tu o vyjadrení, prejave. Samozrejme, že celistvosťou človeka je Buddha, ale mimo toho, toto telo je prejav, emanáciou čistoty. A tak, ak všetko je čistotou, čo sú ilúzie?

Nakoniec bez tvorenia kategórii, človek by mal objať všetky svoje rozpory a nájsť v živote svoju rovnováhu.
Buddhove aspekty sú nezničené. Každý má svoje a sú také aké sú.