Bodhidharma

Bodhidharma

Život Bodhidharmu

Sedem storočí po Buddhovi sa objavil Bodhidharma, žiak 27. Patriarchu Prajnataru.

Jedného dňa Prajnatara povedal: „Musíš odcestovať do Číny, aby si tam odovzdával moje učenie. Tu už je zem unavená a dobré zrno nemôže vyrásť. Aby sa učenie Buddhu mohlo rozvíjať, musí zmeniť zem.“ Bodhidharma teda opustil Indiu a vydal sa na cestu. Prešiel Južné more, Indický oceán, Sumatru, Malajziu a 21. septembra 527, vo veku 66 rokov dorazil do okolia Kantonu. Potom sa vydal do niekdajšieho hlavného mesta štátu Nankin, aby navštívil cisára Wu.

Cisár sa ho opýtal: „Postavil som veľa svätýň, podporil som vysvätenie mnohých mníchov, či nemám veľa zásluh?“
„Žiadnu zásluhu!“ odpovedal Bodhidharma.
„Ako to?“, povedal udivený cisár. „Po vykonaní toľkých dobrých skutkov?“
„Tie neprinášajú žiadne zásluhy“ odpovedal majster.
„Aká je teda podľa teba jediná zásada, či svätá pravda?“
Bodhidharma odpovedal „Neprebádaná prázdnota a nič sväté.“
„Kto teda predo mnou stojí?“ spýtal sa cisár.
„Neviem.“ povedal Bodhidharma.

Cisár pochopil, že má pred sebou človeka vyjadrujúceho najvyššiu pravdu. Ale Bodhidharma pochopil, že vladára nemôže naučiť nič. Opustil teda Nankin a preplavil sa na druhý breh rieky Jangcy. Potom sa vydal na horu Wu-tai w provincii Hunan. Došiel do kláštora ukrytého na úbočí hory s názvom Shaoli Su (po japonsky Shorin Ji), čo znamená Kláštor mladého lesa. Hneď zistil, že tamojší mnísi praktikovali spôsobom, ktorý bol v rozpore s autentickým učením zasiatym v Číne pred dvesto rokmi indickými mníchmi Mathangu a Baramu. Buddhovo učenie neblaho poznačili mnohé vplyvy, odlišné od prvotnej doktríny. Bodhidharma vyčítal čínskym mníchom, že sa venujú mágii a rituálom, ktoré sa nezhodovali s Buddhovým učením a neprinášali žiaden úžitok, a intelektuálnym špekuláciám. Vedel, že hľadanie musí byť vnútorné, osobné, a nie založené na textoch, keďže každý človek má Buddhovu prirodzenosť – prebudenie - v sebe. Bol toho názoru, že skutočný buddhizmus nemá nič spoločné s intelektuálnymi hrami, brániacim skutočnému, intuitívnemu pochopeniu.
Ale mnísi nesúhlasili s Bodhidharmom. Opustil teda kláštor a vzdialil sa o niekoľko desiatok metrov, kde sa posadil na kameň prikrytý suchou trávou do pozície zazen. Skrížil nohy, vystrel ramená, napol šiju, pritiahol bradu ku krku, jednu dlaň položil na druhú, palce spojil vodorovne a tvár obrátil k skalnej stene. Takto praktikoval deväť rokov. Vstával len, aby uspokojil potreby svojho tela. Živil sa čučoriedkami, ovocím a hubami, potom si znovu sadal. Niekedy dokonca v pozícii zazen aj spal. Mnísi, ktorí Bodhidharmu pozorovali z kláštora, ho spočiatku kritizovali, ale zakrátko ho začali obdivovať a vážiť si ho.
Istého zimného dňa, keď padajúci sneh úplne zakryl kolená pokojne sediaceho majstra, prišiel k nemu mních menom Eka. Študoval konfucionizmus, taoizmus a tradičné čínske texty, než ho majster Ryu Mon Kosan – Hijo vysvätil za mnícha. Majster sa jedného dňa naňho obrátil: „Tvoja pozícia je nádherná a tvár šťastná. Pôjdeš na sever, kde stretneš veľkého Bodhidharmu, ktorý žije v blízkosti svätyne Shaolin. Tam ho volajú Pi Kouan, - Ten, ktorý kontempluje stenu . On bude tvojím majstrom.“
Keď sa Eka blížil ku kláštoru, už zďaleka spozoroval meditujúceho Bodhidharmu. Bola zimná noc a bambusový les prašťal od mrazu. Keď sa Eka pokúšal dostať k majstrovi, zapadal do snehu po pás. Keď nakoniec k nemu došiel, Bodhidharma sa ani len neobrátil, ďalej pokojne robil zazen. Eka čakal stojac v mraze, celú noc. Prenikavý chlad mu z očí vytláčal slzy, ktoré ihneď zamŕzali na lícach. Zamyslel sa teda nad svojou karmou a pomyslel si „V dávnych časoch si ľudia hľadajúci Cestu lámali kosti, len aby sa dostali až k ich morku.“
Na koniec, sotva živý, rozhodol sa prerušiť ticho: „Majster, ty ktorého oživuje veľký súcit, hľadám iba bránu nektáru, otvor ju pre mňa.“
Bodhidharma neobracajúc sa, odvetil silným hlasom: „Všetci Buddhovia zotrvávali celú večnosť v úsilí na najveľkolepejšej z Ciest. Je veľmi ťažká. Keď bolo ťažké zostať trpezlivým, oni boli trpezliví. Ak ťa oživuje len slabá ctnosť, obmedzená múdrosť, ľahkovážny a pyšný duch, len strácaš čas a energiu.“
Majstrova odpoveď Eka ohromila. Vytiahol nôž, jediným pohybom si odťal ruku a natiahol ju k Bodhidharmovi. Z rany vystriekla krv a padala na sneh ako lupienky červených kvetov. Bodhidharma si pomyslel:
„Ten človek nie je ako ostatní. Dovolím mu stať sa mojím žiakom.“ Povedal teda:
„Všetci skutoční majstri, keď začínali hľadať Cestu, robili to pre Dharmu, zabúdajúc na svoje telo – ducha. Ty si si predo mnou odťal ruku, vidím teda, že úprimne hľadáš Cestu. Dobre teda.“
Eka sa na osem rokov stal jeho žiakom. Mnísi Shaolinu plní obdivu k ich praktike, pozvali nakoniec Bodhidharmu a Eka do svojho kláštora. Bodhidharma sa znova uistil, že tam žijú zanedbávajúc praktiku a každodenné povinnosti. V celom kláštore vládol neporiadok.
Bodhidharma sa rozhodol im pomôcť a zasvätil sa ich učeniu. Aby v nich prebudil energiu, kázal im vstávať skoro a učil ich indický box Vajnamusti, ktorý sa naučil od svojho majstra. Kládol dôraz na hlboké dýchanie a energické prevedenie techník. Takto Bodhidharma vytvoril základ čínskeho boxu, ale jeho hlavným učením zostal vždy zazen.
Krok za krokom mnísi znovu získavali elán a našli hlboký význam života. Nezaoberali sa viac študovaním textov, tajomstvami, magickými praktikami a obradmi, ale sadali si do pozície Buddhu, aby kontemplovali svoju prvotnú tvár. Bodhidharma učil: „Nehľadajte nič zvláštne, odhoďte všetky záležitosti, buďte dokonale pozorní k prítomnej chvíli a študujte svoje najhlbšie vedomie. Vydychujte pokojne, dlho a hlboko a váš Duch sa prirodzene zbaví všetkých pút a stanete sa naozaj slobodnými.“

„Moje učenie je tiché,
bez odkazu.
Moja cesta ma priviedla
desaťtisíc kilometrov
zo Západu.“

Bodhidharma

Z učenia Patriarchu Bodhidharmu


Obrázky Bodhidharmu