Buddha Shakyamuni

Buddha

Život Buddhu

Buddha sa narodil v Kapilavastu, v dnešnom Nepále. Siddhártov otec bol významným majiteľom pôdy a kráľom miestnej indickej provincie. Jeho matka, Maya Devi, umrela sedem dní po tom, ako dieťa priviedla na svet. Na radu starších z klanu Shakya bola výchova mladého princa zverená jeho tete z matkinej strany. Príbeh hovorí, že jej pomáhalo tridsať dva opatrovateliek. Siddhárta dostal úplné vzdelanie v oblasti gramatiky, športu, počtov, hudby, šachovej hry, masáže, hygieny, chiromantiky, stratégie a umenia miešania parfumov. Ovládal tiež jazdu na slonovi, na koni, vozatajstvo, hod oštepom, lukostreľbu, umenie narábať s mečom.

V šestnástich rokoch sa Siddhárta Gautama oženil s Gopou. Ako svadobný dar dostali tri paláce: zimný, letný na obdobie dažďov, drahocenné lôžka aj odev z najtenšieho hodvábu. Ale mladý Shakya, napriek všetkému tomu bohatstvu a pôžitkom nebol slobodný. Nikdy neopúšťal svoj palác, nemohol teda uvidieť reálny svet. Obklopoval ho len luxus, krása a šťastie. Keď prvýkrát vyšiel z paláca, zbadal na ulici bezzubého žobráka zúboženého starobou. Inokedy uvidel vychudnutého chorého človeka, ktorý mal vysokú horúčku a sinavú kožu. Ležal v kaluži svojich výkalov, celý pokrytý muchami. Tretíkrát, keď opustil palác západnou bránou, stretol pohrebný sprievod. Nebožtík bol ovinutý plátnom, jeho blížni plakali, lamentovali, trhali si vlasy a bili sa do hrude. V jedinej chvíli všetky pôžitky života stratili pre mladého princa význam. Vtedy uzrel žobravého mnícha, ktorý držal v ruke misku na almužnu. Z jeho osoby vyžaroval dokonalý pokoj ducha. Vo svojich tridsiatich rokoch sa Gautama rozhodol opustiť palác. Štyri situácie, ktoré videl, mu nedali pokoj. Rozhodol sa teda, že si sám obzrie reálny svet. S pomocou sluhu utiekol z paláca, cválal na koni celú noc, prenasledovaný päťsto vojakmi. Útek svedčil o jeho skutočnej odvahe a nezvyčajnej morálnej sile, pretože vedel, že na jeho konci ho čaká bieda a utrpenie.

Ocitol sa sám, v srdci divokej prírody, bez akejkoľvek pomoci a podpory. Gautama idúc bosý pokračoval po poľných cestách vo svojej ceste. Okolo neho spievali vtáci a stromy boli pokryté kvetmi. Vracali sa k nemu stále tie isté otázky: odkiaľ pochádza? Kam ide? Aký je zmysel života? Prečo existuje svet? Odpovede na otázky hľadal u rôznych mudrcov a jogínov, ale nikdy s nimi nebol spokojný. Skúšal nasledovať cestu jogínov, askétov aj legendárnych rishi, prevyšujúc tých prvých vo fyzických obmedzeniach, druhých v zanovitosti, a ďalších v dokonalej nehybnosti. Nakoniec sa rozhodol, že nájde odpovede na nástojčivé otázky sám.
Znova sa vydal na cestu a jedného večera došiel do mestečka Gaya, kde sa v tieni košatého stromu posadil do tradičnej pozície “lotosu”. Na začiatku kontroloval svoje telo pomocou mysle, ale veľmi rýchlo zmenil techniku. Začal s mimoriadnou askézou, jedol len jedno zrnko ryže denne. Zakrátko sa Gautamove ruky a nohy začali podobať hrčovitým vetvám stromu, chrbtica krivo zapletenému vrkoču a hrudný kôš prúžkovanému pancieru kraba. Len oči mu žiarili z vychudnutej tváre ako hviezdy odrážajúce sa v hĺbke takmer vyschnutej studne. Zotrval v úplnej nehybnosti. Nehýbal sa ani keď slnko pražilo, ani keď sa prihnal prudký vietor či dážď. Neuhol dokonca ani keď ho hrýzli ovady a komáre. Každým dňom čoraz menej pripomínal ľudskú bytosť. Chlapci a dievčatá z dediny, ktorí prichádzali pásť dobytok, kosiť trávu, či zbierať drevo v lese, ho považovali za démona.

Ale prišiel čas, keď sa Shakyamuni zastavil na ceste vedúcej do záhuby, na ktorú sa dal z lásky k ľuďom. Na konci pochopil, že to nie je cesta vedúca k osvieteniu, ktoré urobí koniec narodeniu, starobe a smrti. Tak sa teda ocitol opäť sám, v stave úplného vyčerpania. Celý jeho organizmus si žiadal posilnenie, a nebol na to iný liek, ako prerušenie pôstu. V tom sa objavila dievčina menom Saudjata, ktorá sa od začiatku zaujímala o neobyčajného prišelca. Z čerstvej ryže a mlieka mu pripravila chutné jedlo. Neskôr sa Gautama vykúpal v rieke, oholil si vlasy a bradu. Vrátil sa k stromu, a keď si vyrobil z trávy malý vankúš, aby mohol pohodlne sedieť, začal praktiku.

Povedal si: “Nech na tomto mieste vyschne moje telo a nech sa moja koža, kosti a telo rozpadnú, ale bez osvietenia tak ťažko a ďaleko dosiahnuteľného, sa odtiaľto nepohnem.”
Nemusel už ale zakúšať úplné krajnosti. Nasledujúce ráno slnko už neosvietilo askétu, akých bolo v tom čase mnoho, ale bytosť jedinečnú, ktorej sa nepodobá žiadna na svete. Bol to Buddha, čo znamená Prebudený. Tej noci hľadiac do hĺbky seba samého pochopil utrpenie, jeho príčiny a cestu vedúcu k ukončeniu utrpenia. A tak sa Bodhisattva, ktorý jediným pohľadom svojej myšlienky obsiahol všetko, čo môže človek spoznať, pochopiť, dosiahnuť, vidieť a jasne si predstaviť, osvietil v najvyššej a dokonalej iluminácii.

Krátko po tejto udalosti sa zhromaždila okolo Buddhu skupina horlivých žiakov a davy ľudí prichádzali, aby počúvali jeho učenie. Odkaz, ktorý hlásal, prenikol všetky dimenzie bytia a prijal formu hlbokej filozofie a prísnej praktiky. Na koniec sa z neho rozvinul veľký náboženský prúd, ktorý sa rozšíril po celej Ázii. Vďaka sedu v správnej pozícii Buddha pochopil, že bolestný cyklus transmigrácie bytostí nemá žiadnu stálu podstatu, ani základ. Zistil, že netreba strácať čas snahou odhaliť tajomstvo začiatku a konca svojho bytia. A tým, že pochopil jeho márnosť, našiel spôsob vyslobodenia.

Jedného večera Buddha, ktorého pozemský život sa chýlil ku koncu, sedel obklopený žiakmi v malom mestečku na severe Indie. Ánanda, jeho obľúbený žiak, sa obrátil na svojho učiteľa: “Majster, už veľa rokov nasledujeme tvoje učenie. Mohol by si nám teraz povedať, čo je jeho podstata?”
Všetci čakali na odpoveď. Vtedy Buddha mlčky zodvihol kvietok a usmial sa. Jedine Mahakashyapa intuitívne pochopil zmysel tejto nemej odpovede a práve on sa stal prvým Patriarchom. Tradícia Zenu siaha až po toto zázračné stretnutie kvetu a Buddhovho úsmevu.