Sando Kaisen

Sando Kaisen
Taisen Deshimaru
Kodo Sawaki

„Môj život sa odvíja sám od seba, taký, aký je.“

Sando Kaisen pestuje zeleninu prirodzenou cestou na rastlinnom podklade tak, ako to vie les už milióny rokov, bez obrábania pôdy, okopávania, plenia alebo kompostovania, bez akýchkoľvek chemických či biologických zásahov, ba dokonca prakticky bez polievania.
Dalo by sa povedať, že uplatňuje „permakultúru“, ale on radšej hovorí, že sa dal do služby prírode. Bez toho, aby od nej čokoľvek žiadal, chránil ju a tvoril podmienky pre čo najúplnejšiu biodiverzitu. Ani sám seba nenazýva záhradníkom. Jednoducho dáva živému plody, ktoré môže dať len Nekonečné srdce.

„Veľa som študoval, ale nakoniec mojím najväčším Majstrom je príroda, lebo na rozdiel od ľudí nie je umelá, neklame, nič nesľubuje, nesnaží sa stať majstrom alebo čokoľvek ovládať. Je veľmi zraniteľná, pretože je nútená prijať všetko, čo sa stane.“
Dnešní ľudia a mnísi sú omámení sami sebou tým, že si myslia, že si udržiavajú pravý Zen o to viac, ak sú v honbe za mocou a uznaním, potvrdení japonskou administratívou.

Od stretnutia s Róši Dešimaruom v roku 1968 neustal v odovzdávaní jeho učenia až do dnešného dňa, viedol významnú misiu od Francúzsku až cez celú východnú Európu až do Vladivostoku blízko Japonska.
Nie je z tých, ktorí sa chvália, že obdržali taký alebo onaký odkaz, akokoľvek by bol úctyhodný. Dokonca ho dvakrát odmietol, raz v Eiheidži a raz v Sotošu, keď mu ho ponúkol Róši Kuroyanagi a Róši Matsunaga.

Môže sa spoľahnúť na úplnú podporu a povzbudenie Róšiho Kosaka Kiyu, zo Sengakudži v Tokiu, odborníka na odkaz pre Eiheidži a Sodžidži. To on podporoval misiu Senseia vo Francúzsku a ako Senseia ho vyzýva k vytvoreniu Zenu európskeho a oddialeniu sa Zenu japonskému, administratívnemu a politickému.
Prebýval a cestoval na ostrove Kjúšu s dvoma z posledných priateľov Róši Kodo Sawakiho: s Róšim Hondou Kanšó a Šibuja Išiim, veľkým žiakom Kodo Sawakiho v Zuidži-Seki, neďaleko Šizuoky.
Šiel s nimi rozjímať nad hrobkou Kodo Sawakiho v Entaidži.

Hovorí: „Vidím svoju vlastnú tvár v prírode aj v najdrobnejšom hmyze.
Chcieť pochopiť prázdnotu mysle tým, že sa snažíte vidieť buddhovstvo v javoch, je zablúdenie, pretože predmety sú prázdne vlastnej podstaty.
Sú ako sen. Vidieť buddhovstvo v predmetoch je vecou prebudného, ale potom už predmety nie sú predmetmi, ale samotným ja. Nakoniec nie je ani samotné ja, ani predmety, je to Dharmakája, jediné telo Buddhu bez zrodenia.
„Nezáleží mi na poctách, nezáleží mi na tom, ako sa ľudia na mňa dívajú.
Odkázal som ducha Veľkého Mokudo Taisena a zeleninová záhrada o to nedbá.“

„Starý sibírsky medveď rozjíma nad balíkmi slamy v pokojnom snehu.“