Rozhovor s mníškou Silviou Kisho Gulovou

Meditujúca žena v zenovej tradícii (www.meditacne.sk, 05/2017)


Majster Sando Kaisen: V slobode nám nič nebráni

(neuverejnený rozhovor)

English version of the interview published in Spirituality Studies journal (.pdf)

Zen je japonský výraz pre bezpredmetnú meditáciu. V Číne je to Čchan, v Indii Džňána, v Kórei Son. Táto pôvodom východná filozofia, alebo cesta poznania samého seba a zákonitostí sveta, vznikla spojením tradičného taoizmu s budhizmom, ktorý do Číny z Indie priniesol legendárny prvý zenový patriarcha Bódhidharma v šiestom storočí.
Z Číny sa potom Zen dostal do Japonska, kde zapustil korene a veľmi intenzívne presiakol do tamojšej kultúry. Posledného pol storočia zen, podobne ako i ostatné vetvy budhizmu, preniká aj do Európy a USA.
V kníhkupectvách sa dnes dá nájsť veľké množstvo kníh so zenovou tematikou. Od katalógov zenových záhrad s typickou úspornou estetikou, až po múdrosti zenových majstrov.
Pokiaľ ide o meditáciu, ktorá má priniesť vhľad do reality, takmer v každej knihe zasvätení autori zdôrazňujú, že zen nie je o vedomostiach, ale o praxi. Napriek stovkám sympatizantov, na Slovensku zen praktizuje len niekoľko desiatok ľudí, pravidelne ešte menej.
Čo je to prax? Napríklad pri zene je dôležitou súčasťou praxe niekoľko krát do týždňa sa asi na pol hodinu posadiť so skríženými nohami, sediac na vankúši oproti bielej stene, aby človeka nič nerozptyľovalo. Sedenie v tejto pozícii sa nazýva zazen.
Stovky, možno tisíce hodín v takejto meditácii strávil jeden z mála európskych nositeľov najvyššieho poznania majster Kaisen, vlastným menom Alain Krystaszek. Narodil sa v roku 1952 vo francúzskom Noyone. Osem rokov strávil v komunistickom Poľsku vychovávaný prísnou babičkou, niekoľko rokov miništroval v kostole.  Neskôr sa presťahoval do Francúzska, ako dvadsať ročný podnikol dobrodružnú a nebezpečnú cestu do komunistickej Číny, kde trénoval bojový štýl Wu Šu u tamojšieho majstra. K zenu sa dostal po návrate do Francúzska. V roku 1979 ho vysvätili za zenového  mnícha. Teraz vedie zenových adeptov po celej Európe. Stretli sme sa s ním pri príležitosti jeho návštevy v Bratislave. Privítal nás skromne vyzerajúci, príjemný starší pán s bezprostredným a prirodzeným vystupovaním. V rozhovore preskakoval medzi francúzštinou a poľštinou, jeho prejav bol bohatý na dobrosrdečný smiech, aj keď témy rozhovoru neboli len veselé.


Ako si vysvetľujete, že intelektuálny, čitateľský záujem o zen, prevláda nad chuťou ho skutočne praktizovať?
K: Vždy to bolo tak. Zen nie je náboženstvo, nie je to filozofia, ani morálka. Je to prax ako ste povedali. Človek musí v živote najskôr prežiť veľa vecí a potom sa môže dostať k zazenu. Nie každý ho môže praktikovať. Ak však niekto chce byť zodpovedný sám za seba a teda vidieť aký je, a nie vidieť to, čo o ňom druhí hovoria, tak sa bude venovať zazenu. Alebo pôjde do iného rádu, napríklad kresťanského a bude sa venovať kontempláciám. Kontemplácia a meditácia však nie je pre všetkých.

Prečo je dôležité sedieť a meditovať v zazene?
K: Dôležité je, aby sa človek, jeho telo a jeho duch, zabudol vo svojej prirodzenosti. To znamená, že sa sústredíme na dýchanie, celkom a úplne, až kým prestaneme vnímať, že je tu nejaký pozorovateľ a pozorované. Neuvedomujeme si, že by nás niekto posudzoval. Keď vôňa človeka zmizne, tak ostáva len jas, svetlo.

Čo praktické to môže priniesť človeku západnej civilizácie?
K: Začne žiť svoj život prirodzene. Praktikovanie zazenu necháva pečať prirodzenosti v celom našom správaní.

To znamená že človek sa vie lepšie vyrovnať s problematickými situáciami, ktoré život prináša? Napríklad s partnerskými rozchodmi, smrťou blízkych a podobne?
K: Naučíme sa relativizovať život. Objavíme nestály charakter sveta. Lebo aj my sami máme ducha, ktorý sa stále mení. A okrem toho tu vzniká ticho, pokoj, ktorý presahuje city a pocity. Ale ak nám niekto zomrie, máme právo byť smutní, máme právo plakať. V tom božskom je predsa aj časť človeka, preto musíme žiť aj život človeka. Naplno.

Veď práve. Typické pre západný štýl života je, že sa snažíme uchopovať postavenie, moc, vzťahy, akoby boli nemenné a stále. To prináša mnohé psychologické problémy z ktorých sa snažíme nejako vymaniť. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa snažia hľadať sami seba?
K: V mysliach si nosíme veľa ilúzií, mnoho pascí, preto by som im poradil, aby sa vrátili k realite. K tomu pomáha aj sedenie v zazene. Vtedy sme posadení v prítomnosti. Vždy musíme dbať na to, aby sme boli v prítomnosti a nie blúdiť kdesi mimo. Keď napríklad kráčame, tak treba robiť len to. Treba byť pevne zakorenený v prítomnosti, to znamená napríklad aj v práci za počítačom.

Dá sa predpokladať, že o rôzne duchovné smery sa zaujímajú ľudia, ktorí si chcú poradiť so svojimi osobnými problémami. Chcú sa ich zbaviť. Keď však napríklad začnú praktikovať zen, môže sa stať, že ich problémy, úzkosti a depresie, nervozita, slabosť, zbabelosť, sexuálne úchylky, agresivita, túžby, ktorých sa chcú zbaviť, sa im ukážu v plnej sile v ich reálnej podobe. Väčšina ľudí sa však zjavne nechce konfrontovať so svojimi tienistými stránkami. Ako sa s tým možno vysporiadať?
K: V zene je dobré stretávať sa a prax vykonávať spolu s ostatnými na tzv. sesshinoch (dlhšie, obvykle niekoľkodňové meditačné sedenia, pozn. red.). Na týchto stretnutiach, ktoré trvajú tri dni, nehovoríme sami o sebe, nehovoríme o svojich problémoch. Sústredíme sa len na zazen, prácu, jedlo, na to ako spíme a na to ako sa uvoľníme. Na iné veci pritom nemyslíme. Takže pomaličky sa dostaneme do prítomnosti. Ale na druhej strane je dôležité, aby ľudia prežívali svoje problémy a svoje utrpenie. Každá existencia je jedinečná. Každý človek musí svoju cestu prekráčať až dokonca. Nesmieme sa báť utrpenia, ani chorôb, ani komplikácií v živote. Treba ich prežiť bez strachu a bez zbytočných obáv. Zen nie je receptom na to, ako ukončiť utrpenie a ani nie je receptom na to, ako prežiť lepší život. Niet totiž lepšieho života, ako ten, ktorý žijeme v „teraz“. Ale my vždy chceme niečo iné. Vždy sa snažíme hľadať iné skutočnosti a potom sa nám ich nedarí nájsť. Z toho vyplýva naše utrpenie, strádanie. Nie je však potrebné, aby sme si vymýšľali nejakú novú skutočnosť.

Hovoríte, že na sesshinoch sa praktizuje niekoľko dní. Potom sa človek vráti do bežného života, je zavalený reklamami, stresom, je vystavený rôznym tlakom. Ocitne sa v marketingovom svete založenom na tom, že od človeka chce každý získať peniaze. Nestratí sa vykonaná prax v každodennej realite?
K: To ovocie je večné, lebo vy už ste večný. Už ste osvietený (zbavený lipnutia na čomkoľvek, pozn. red.). Celý vesmír je vlastne osvietenie. Vy sami ste tým osvietením. Ak sme skutočne prítomní aj v takýchto komplikáciách, kdesi hlboko sa nehýbeme. Viem, že to nie je jednoduché. Toto myseľ nevie pochopiť.

Kde je potom u ľudí motivácia k sedeniu zazenu? Väčšinou nie sme schopní robiť veci pre veci samotné, bez dosahovania cieľov. Takúto schopnosť majú možno niektorí umelci, ale čo môže k zazenu motivovať napríklad finančníka, ktorý potrebuje dať a dostať späť? Pre takýchto ľudí zrejme zazen nemá žiaden zmysel.
K: V živote treba mať cieľ. Musíme sa v živote o niečo snažiť, ale keď popri tom robíme zazen, tak sme sústredenejší, pozornejší. Aj city sú pri praxi zazenu upokojené. Nezažívame pritom hnev, žiarlivosť a podobné pocity. Všetko je skutočnejšie. Nesmieme však pri tom klamať a kradnúť.

Ako hodnotíte situáciu so zenom v Japonsku? Z tradičnej krajiny sa stala v druhej polovici minulého storočia krajina moderná. Mladá generácia Japoncov je už odtrhnutá od tradície, ktorú vždy reprezentoval aj zen.
K: Bol som nedávno v Japonsku. Tá tradícia zenu je tam hlboko zakorenená, aj keď ľudia nepraktizujú zazen. Prejavuje sa to však v ich gestách, správaní, v ich každodennom živote. Týka sa to aj najmladšej generácie, hoci má navonok znaky amerikanizmu a globalizácie. Vo vnútri sú všetci veľmi japonskí.

To znamená prirodzení, zenoví?
K: Áno. Hlboká úcta a rešpektovanie druhých. Pozornosť voči druhým. Veľa dobra. Mnoho prirodzených vlastností. Byť v Japonsku bolo pre mňa veľkým potešením.

Stretli sme sa aj s inými skúsenosťami. Japonci vraj delia ľudí na Japoncov a Gajdžinov, teda belochov. Gajdžin je podľa toho človek nižšej hodnoty. Vraj sa tam dodnes vyskytuje istá forma takejto xenofóbie.
K: Oni už teraz cestovaním oveľa lepšie poznajú Európu a s delením na gajdžinov a Japoncov je už koniec. Ešte pred dvadsiatimi rokmi to však fungovalo.

Ľudia, ktorí do Japonska cestovali, sa stretli s tým, že opáti zenových kláštorov, ktorí sú často držiteľmi vysokých stupňov bojových umení, zotrvávajú v tomto štýle myslenia.
K: Potom sú to hlavne tí, ktorí veľa necestovali (smiech). Časť takéhoto starého Japonska ešte existuje. Je to však tá časť Japonska, ktorá trpí ranami a konfliktami z minulosti.

V Európe a na Slovensku je zen pomerne mladý, robí ho tu málo ľudí a teda je živý. V Japonsku je už silne inštitucionalizovaný, čo je dané historicky. Podobne ako zase u nás je silne inštitucionalizované kresťanstvo. Japonské zenové chrámy údajne vyberú počas prvých dvoch dní nového roka v podobe darov obrovské sumy peňazí. Neblokuje to samotnú zenovú cestu, o ktorej hovoríte?
K: Áno, to bolo trochu problémom pri mojej poslednej ceste do Japonska. Musel som sa od toho separovať. Ale v horách ešte sú starí majstri, ktorí vyučujú zen v malých chrámoch a oni sú prakticky tí, ktorí odovzdávajú to pravé učenie. Teraz je v Japonsku zen veľmi spolitizovaný. Japonci sa tiež snažia ovládať aj európsky zen. Chcú, aby všetci Európania, ktorí budú chcieť byť vysvätení a učiť ostatných, museli vycestovať do Japonska a tam za vysvätenie zaplatiť. Ja patrím do vetvy Soto (druhou hlavnou vetvou zenbuddhizmu je vetva Rinzai, pozn. red.). Tam treba zaplatiť Eiheiji, hlavnému chrámu vetvy Soto. Ale my chceme vykonávať náš vlastný európsky obyčajný zen. Sú s tým trošku problémy. V zene by nemala byť organizácia. Zen je slobodný.

Sekta Soto je údajne organizovaná podobne prísne ako japonský cisársky dvor.
K: Áno, ale na druhej strane vďaka tomu zen pretrval viac ako sedem storočí. Otázka organizovania však vždy bude problémom. Otázka je, ako nájsť rovnováhu medzi organizovaním a voľnosťou. To je problém, ktorý na zemi vyriešiť nemôžeme. Ja chcem poznanie odovzdať svojim žiakom a potom oni nech si s tým robia čo chcú. Ja zomriem. Potom to už nebude moja záležitosť, už to bude na nich.

Prienik východných filozofií do Európy sa deje už niekoľko desaťročí. Prečo práve východné filozofie sú v obľube, keď tu máme vlastnú tradíciu, kresťanstvo?
K: Zen nie je náboženstvo. Môžeme mať vlastné náboženstvo a venovať sa aj  zazenu. V zene nemáme špecifické predstavy náboženského charakteru. Neveríme napríklad v Budhu. V zene ide o to, že zabúdame sami na seba, aby sme naozaj žili. Ale to nám nebráni, aby sme študovali kresťanstvo, čítali evanjeliá. Treba dať všetkým šancu, aby získali vzdelanie. Náboženstvo je pre všetkých laikov. Ľudia by mali zostať vo svojom náboženstve, pretože je to pre nich ochrana. To, že veria v Boha. Je dôležité aby všetci verili v toho istého boha. Ja netvrdím, že Boh neexistuje. Učíme len ľudí iný spôsob, ako možno Boha vnímať.

Ako vnímate schopnosť kresťanstva tolerovať iné náboženstvá? Na Slovensku má cirkev pomerne silné zázemie. Napríklad pri jóge, ktorá sa mala nepovinne vyučovať na základných školách boli výhrady, že to môže priniesť určitý neželaný psychologický vplyv. Akoby u nás existovali obavy, že keď nejaký systém prinesie iný filozofický náhľad, tak sa môže stať, že tie deti prestanú chodiť do kresťanských chrámov a začnú na svojom rozvoji pracovať iným spôsobom. Je množstvo iných ciest, rovnako dobrých ako kresťanstvo. Niekomu to možno vadí.
K: Treba ľudí nechať, aby rozhodovali o svojom vlastnom živote, nemali by sme im nič zakazovať. Náboženstvo by nikdy nemalo zakazovať. Náboženstvo tu nie je na to, aby niekoho uzatváralo, ale aby pomohlo sa človeku otvoriť. Náboženstvo by malo rozvíjať koncepciu univerzálnej slobody. Ale oni majú strach, že by to náboženstvo nejako upadalo a preto vznikajú rôzne zákazy. V Japonsku je to v zene presne to isté.

Ako vo Francúzsku vychádzate s cirkvami a autoritami? Francúzi sú liberálnejší, je to sociálna krajina. Aké je to súžitie?
K: Nie sú tam žiadne tlaky. Vláda rešpektuje zen. Považuje ho za skutočnú prax, ktorá je užitočná pre ľudí. Ale Francúzi nie sú až tak zameraní na srdce, sú skôr zameraní na intelekt. Potom majú so zenom problém. Oni chcú stále hovoriť o buddhizme, ale takých, čo by praktizovali, je málo. Slovákov je viac, aj Čechov, Rusov, Ukrajincov.

Je to naozaj dané slovanským naturelom, ktorý je viacej intuitívny, emocionálny?
K: Áno, Slovania sú zenu bližší svojou prirodzenosťou. Sú viac autentickí.

Je teda na Slovensku dobrá pôda pre usadenie sa zenu?
K: Určite, absolútne. Vo Francúzsku až tak nie.

Máme však menej liberálne kultúrne zázemie.
K: To sa určite zmení (smiech).

Ako sa dá uviesť do chodu napríklad na Slovensku zenový kláštor? Určite to nie je jednoduché. Ako je zen v Európe financovaný?
K: Neviem ako to majú iní. Ja mám vo Francúzsku svoj malý chrám. Každý chrám má svojich učeníkov, ktorí zabezpečujú jeho chod. Je tam určité samoriadenie. Pokiaľ ide o slovenských žiakov, musíte sa ich spýtať, ja sa ich nikdy nepýtam ako oni financujú kláštor.

Váš chrám leží vo Francúzsku v obci Cubzac. Z čoho žijete?
K: Všetci pracujeme a potom časť peňazí dávame do chodu chrámu.

Asi by bolo ťažké zohnať sponzorov na zenový chrám, nie je to predsa ziskový biznis.
K: Môj majster (Taisen Deshimaru, pozn. red.) mal sponzora. Bol to veľký taliansky finančník. Dával mu každý rok dotácie. Nebol pritom praktikujúci, ale sympatizant. Raz sa stretol s mojim majstrom a povedal, že mu pomôže.

Máte aj vy svojich sponzorov, sympatizantov?
K: Mám, ale oni sú chudobní (smiech).

Je vhodná kombinácia zenu a bojových umení, ako to bývalo v Japonsku?  Sám ste sa venovali rôznym bojovým štýlom.
K: Každý nech si robí čo chce. Hudbu, kaligrafie, karate. Zo zazenu, zo samého seba, z tej hĺbky potom môžeme robiť čokoľvek. Každý je svojim vlastným tvorením.

Ale systém v ktorom žijeme - marketing, reklama, globalizácia, cirkvi - to všetko je  zamerané na to, aby to v ľuďoch popieralo individualitu.
K: Áno.

Čo teda bráni bežnému človeku západnej civilizácie aby naozaj realizoval slobodu o ktorej hovoríte?
K: Nič (smiech)

PAVOL REMIÁŠ, DANIEL CVERČKO

na vrch stránky


Život je cesta troch pokladov - múdrosti, čistej energie a lásky

"Zazen sa nedá pochopiť čítaním kníh a intelektuálnym skúšaním, pretože to vedie k mnohým chybám. Jeho podstatou je skúsenosť tela i ducha pri cvičení." V časopise Vitalita 01/2007 vyšiel rozhovor s Majstrom Sando Kaisenom Život je cesta troch pokladov - múdrosti, čistej energie a lásky. Rozhovor vznikol v septembri 2006 počas misie Majstra v Česku, na Slovensku a Poľsku. Misia sa niesla v duchu predstavenia filmu „Prach sveta“, ktorým chce Majster Sando Kaisen šíriť povedomie o praxi zazen - podstate zenového učenia.

.pdf náhľad rozhovoru

Svetlo v nás

(Harmónia VIII, sept. 2000, str. 20 – 22, str. 74)

Séria úderov kladivka na zavesenú drevenú rybu, spiacu s otvorenými očami ako symbol zenbuddhizmu, v zrýchľujúcom sa tempe oznamuje začiatok ceremónie. Štyridsaťosemročný ROSHI KAISEN, opát zenbuddhistického kláštora Sei Sho Ji vo francúzskom Cubjacu, vysväcuje v bývalých priestoroch striptízového baru bratislavského hotela Junior prvé dódžó na Slovensku. Do Chrámu najvyššieho pokoja tak nedávno prišiel duch Buddhu, ktorého soška stojí na oltári uprostred miestnosti. Spolu so sviečkami, miskou piesku, v ktorej je zapichnutá vonná tyčinka, obetou v miske, kyosaku – palicou prebudenia, drevom a zvončekmi, ktorými sa zvoní pred meditáciou. Podľa tradície zenu, ktorá pochádza z Číny, odkiaľ ju v 12. storočí preniesol Majster Dógen do Japonska a v 60. rokoch 20. storočia Kaisenov učiteľ,  Majster Deshimaru zasa do Európy, sú všetky diania odohrávajúce sa v dódže oznamované zvukmi. Pre bežného človeka nepochopiteľné divadlo, za ktorým možno tušiť pokoj, ticho, rovnováhu. Mních Roshi Kaisen, vlastným menom Alain Krystaszek, žil do svojich pätnástich rokov v Poľsku, kde ho po rozvode rodičov vychovávala prísna stará mama; zoznámil sa s rôznymi náboženstvami a bojovými umeniami a je hlavným predstaviteľom Inštitútu Soto zen v Európe. Hlavnou náplňou tejto školy je „zazen“ – meditácia v sede. Nedávno na Slovensku nahral a vydal svoj prvý album francúzskych šansónov.

Hudbou sa zaoberáte už dlho, máte za sebou kariéru vynikajúceho bubeníka. Vaše prvé sólové CD, na ktorom sa predstavujete ako autor textov francúzskych šansónov i hudby, ste nazvali L´âme – Duša. Čo je to duša?
Ľudia hovoria – máme dušu. Ale my nemáme dušu, môžeme ju však vytvoriť takmer z ničoho, ak javy a energia vytvoria navzájom niečo harmonické. Napríklad husle nemajú dušu, ale môžeme im ju dať. Keď som napísal texty a hudbu k piesňam, tiež vytvorili istú dušu. V piesni, ktorú som tak nazval, hovorím o tom, že duša je uzatvorená akoby v klietke, niekedy ju nevyjadrujeme, ale niekedy ju zasa vyjadríme úplne, a vtedy sa stáva symfóniou pre všetkých ostatných, a to nielen hudbou, ale aj rozhovorom, spôsobom, akým sa pozeráme, je to výraz základnej kozmickej sily, výraz svetla, ktoré máme všetci v sebe.

Ako prichádzali na svet vaše texty?
L´âme som napísal asi pred štyrmi rokmi, ale mnohé z piesní som začal nanovo prepisovať asi pred piatimi rokmi, napísal som ich asi osemdesiat. Piesne nikdy neskladám. Vezmem si gitaru, odrazu prídu za sebou dva, tri akordy, ktoré spolu idú dohromady, a vtedy si poviem, že sa zrodila pekná melódia. Pridám ďalšie a mám hudbu. Ale nemám text. Dopredu nemám tému, text nerád tvorím vôľou. Dva, tri dni si tú melódiu opakujem a niečo mi napovie. Potom začnem písať. Niekedy melódia nehovorí nič. Poviem si: Teraz treba začať písať. Skúšam napísať prvú vetu, čo najpoetickejšiu, potom napíšem druhú. Niekedy inšpiráciu čerpám z časopisu Côte Sud, kde ľudia žijúci v Stredomorí hovoria o svojich krásnych domoch, záhradách... Keď tam objavím pár veľmi pekných slov, urobím z nich vetu. Potom to po sebe čítam a čítam, opravím jednu vetu, ďalšiu a odrazu si poviem, aha, tá prvá a piata spolu idú celkom dohromady. Na konci tá pesnička vyjde sama od seba a som prekvapený, ako dobre znie.

Na Slovensko ste priniesli zenový buddhizmus. Tibeťania, pre ktorých je buddhizmus spôsob života, veria, že sa prostredníctvom neho môžu stať lepšími. Zen je aj hľadanie dobra v sebe samom. V čom sa tieto formy buddhizmu odlišujú?
V podstate neexistuje rozdiel. Zen nazývajú strmou cestou. Má málo ceremónií, obradov, nie je to náboženstvo, kým tibetský budhizmus je náboženstvo krajiny. K zenu môžu prísť len tí ľudia, ktorí chcú robiť zazen – je to poloha Buddhu, a nie je žiadna iná praktika. Existujú majstri zenu, ktorí robia rozdiely. Sú tak trochu samurajmi, chcú rozložiť ilúzie všetkých ľudí, sú trocha agresívni vo svojich slovách, tvrdia, že sú silní a že človek sa má stať silným. Ale to sú všetko len ilúzie. Buddha učí, že človek sa má stať jemným, pokorným, ale súčasne energickým, treba nájsť rovnováhu. Či už ide o tibetských, alebo zenových majstrov, je to to isté. Nezávisle od náboženstva, ktoré praktizujú, to ovocie musí dozrieť. Paradajka, kým je zelená, je tvrdá. A tvrdí ľudia sú tí, ktorí vo svojej mysli nedozreli. Potom plod očervenie a už ide prasknúť – čiže ego praská, ilúzie praskajú a vo vnútri sú zrniečka, a tie sú zrazu dané všetkým bytostiam. To je naša praktika. Netreba nič siliť. Nie je dôležité, že tibetská tradícia je tibetská a zen je zen.

Zazen je koncentrovanie sa na seba, oslobodenie sa od myšlienok. Človeka však čaká dosť dlhá cesta, aby pochopil podstatu. Čo zvyknete hovoriť na začiatku svojim žiakom?
Hovorím im, že netreba veľa času na to, aby sme ostali bez myšlienok. Pre začiatočníka stačí 10 – 15 minút, kým sa stane pokojným. Byť bez myšlienok znamená nesnívať o veciach minulosti a nepremietať myšlienky do budúcnosti. Nemyslieť znamená byť tu a teraz. Sústrediť sa na dýchanie, na telo, ktoré myslí. Niekedy zaspieva vták a jeho krik sa stane mnou. Ak myslím na niečo iné, som tu ja a je to ten vták -  a vtedy je tu oddelenie nás dvoch. Ale pretože moja myšlienka je slobodná, stáva sa krikom vtáka. Hociktorý začiatočník to zvládne. Pretože všetky bytosti majú v sebe nekonečné vedomie. Ale nijaké cvičenie nás nevedie k rozvinutiu tohto vedomia, pretože ho už máme. Prečo naše vedomie nie je otvorené? Pretože stále za niečím ideme alebo niečo odmietame. Pretože nie sme prítomní v tomto tele. Stále snívame o niečom inom a pozeráme sa na vonkajší svet ako na vonkajší svet zo subjektívneho pohľadu. Ale tie kriky detí, ktoré prichádzajú odvedľa, sú mnou. Pretože moje vedomie nie je uzatvorené voči tomu, o čom práve hovorím. Vietor, deti, kamióny, váš pohľad, to všetko je v tom istom vedomí. A každý to môže dokázať. Treba byť pokojný.

Vravievate, že ľudia sa viac upriamujú na cieľ svojej cesty ako na cestu samotnú. Lenže my dosť často blúdime a nevieme ani presne, kam chceme prísť. Mnohé východoázijské filozofie ponúkajú návod, ale my sa nevieme rozhodnúť, ktorý je pre nás ten správny. Potrebuje mať človek učiteľa, aby sa vedel v tejto ponuke orientovať a vybrať si pre seba to najvhodnejšie?
Je to nevyhnutné. Nie je dôležité samo učenie majstra. Slová sú len tieňom vedomia. Nie je dôležité ani to, čo majster hovorí, skôr spôsob akým žije, akým kráča, ako reaguje. V každej chvíli musí vyjadrovať istú skutočnosť. Ak dobre pozorujeme, môžeme pochopiť. Cez slová nič nechápeme. Slová nepoznajú vedomie. Ale vedomie pozná slová. A vedomie je vedomím tela.

Vy sám ste takisto prešli kus cesty, kým ste sa dostali k buddhizmu, vďaka ktorému – ako hovoríte – ste sa druhý raz narodili...
Zen nič neznamená. Znamená život, smrť, vedomie, ktoré je mimo života a mimo smrti. Ale cesta je každá chvíľa, všetko je učenie. Zen nie je, je len cesta. Ale keď uskutočňujeme cestu, cesta prestáva existovať, celý vesmír sa stáva cestou.

Pred siedmimi rokmi ste začali budovať zenový kláštor v Cubjacu. Je to náročné?
Je to každodenná práca. Ako aj pri tých piesňach, na začiatku som nemal žiadny zámer, nikdy som nenakreslil ani plán budovy, robil som to postupne. Súčasne som sa stále díval na prírodu okolo seba a ona ma inšpirovala k tomu, aby som spravil niečo, čo by bolo harmonické. Je to tradičný kláštor, ktorý nie je tradičným kláštorom. Nebolo to ťažké, ale bolo to ťažké, lebo bolo treba pracovať. Žijeme tam len ôsmi, na konci každého mesiaca sa tam schádzame dvadsiati piati na tri dni meditácií a v lete prichádzajú aj českí, poľskí a slovenskí mnísi a mníšky, ktorí pomáhajú pri stavbe. Práca a meditácia je to isté. Robiť len zazen nie je dobré. Treba vytvárať skutočnú krásu, ktorú máme v sebe vrodenú. Čiže pracujeme. Ale je to svätá práca, pracujeme pre prácu, nie preto, aby sme za ňu niečo dostali. Vtedy sa stáva skutočným darom.

Život v kláštore, to sú aj rituály.
Každý deň je iný, nemáme skutočné rituály. Ale tradične sa deň začína zazenom, pokračuje raňajkami, prácou a končí sa zazenom. Keďže máme veľa práce, nemôžeme si dovoliť robiť štyri zazeny denne. Kláštor je dôležitým miestom, kde sa praktizuje pozornosť. Je tam ticho a všetko sa deje v rytme zvukov. Keď prichádza jedlo, niekto zabúcha na železo, alebo na drevo pri zvolávaní na zazen. Tieto zvuky sú harmonické a všetci ich chápu, netreba nám slová. Je tam istá forma poslušnosti – drevo ťukne, treba ísť na zazen. Nehovorím, že o desiatej musia byť všetci v posteli. Idú spať, kedy chcú, ale čas na zazen, jedlo a prácu všetci rešpektujú.

Vo vašom kláštore sú aj ženy. Aké tam majú postavenie?
V tej istej polohe robia zazen ako muži, v tej istej spia... Nie sú rozdiely medzi mužom a ženou, okrem vzhľadu. Samozrejme, ženu nebudeme nútiť, aby krompáčom kopala zem. Inak zohráva presne tú istú úlohu ako muž. Aký je rozdiel medzi jabloňou a hruškou? Ovocie nie je to isté, ale vždy je to len strom. Je živený tým istým vetrom, zemou, vodou a tým istým slnkom. Ľudia, ktorí vymysleli rozdiely v náboženstvách, chceli mať moc nad slabšími, ale nepochopili, že tí najslabší sú tými najsilnejšími. Nežnosť je to najsilnejšie, čo vôbec existuje.

Vy v kláštore žijete s mníškou Shinkyo, ktorej ste venovali aj svoj album. Čo pre vás táto žena znamená?
Neznamená pre mňa nič viac ako tento pohár vody. Nemá o nič väčšie výsady ako ostatní. Hlboko ju rešpektujem ako všetky veci. Tento pohár vody by som nikdy neudrel, budem k nemu veľmi pozorný, pretože voda je živá. Pre mňa neexistujú rozdiely. Ja som si lásku do ničoho neuzavrel. Láska je pohľadom na svet. Teraz sa hovorí o sexuálnej láske. Je to len príjemná masáž, ľudia si okolo toho vytvárajú ilúzie. Nemôžeme milovať jedinú osobu, láska nie je ničím uzavretým. Láska, to je prítomnosť v sebe, ktorá je všadeprítomná. To však neznamená, že by sme mali behať za inými ženami, aby ste to nechápali zle. Ale ak má mních chuť behať za inými ženami, má na to právo.

Otázka vernosti nie je dôležitá?
To nič neznamená. Vesmír je jeden odvždy, nemá ani začiatok, ani koniec. Akoby nemohla existovať vernosť, ak všetko existuje už odpradávna. Nemôžem jej uniknúť, nemôžem vám uniknúť, pretože obývame tento vesmír. Ak aj nechcem byť verný, som verný. A ak chcem byť verný, nebudem verný. Treba naširoko otvoriť oči a pozrieť sa ďalej.

Hovorievate: Ak máme veľa túžob, zrodí sa utrpenie. Netreba sa pripútať k túžbam. Ako to je – žiť a netúžiť?
Túžba ako taká nie je zlá. Ale naháňať sa za túžbami nie je dobré. Ak túžbu nenaplníme, trpíme, ale v pravom okamihu, v ktorom žijeme, musíme vyjadriť všetko, čím sme, nepotrebujeme na to túžby.

Predtým, ako ste vstúpili do kláštora, ste mali ženy a máte dve deti.
Majú ich tie ženy. Bol som vtedy mladý...

Žili ste niekedy v celibáte?
Áno, stalo sa mi to. Aj to bolo dobré.

Kedy to bolo príjemnejšie?
Je zložité žiť sám, ale žiť s niekým je tiež zložité. Treba byť raz sám a raz s niekým, treba nájsť rovnováhu. A ak som s niekým, druhá strana musí mať veľké pochopenie, nie je dobré upnúť sa na partnera. Dôležité je, aby sme uchopili to pravé ja, ktoré je v nás, a neuchopili niekoho iného. Kým sa upíname na druhého, unikáme sebe. Problémom nášho života je opustiť svoje ego a zbaviť sa väzieb. Je dobré, keď pár žije v harmónii a keď sa obaja snažia vyriešiť problém ega. Vtedy je tam šťastie bez utrpenia. Myslím si, že okolo lásky existuje veľká ilúzia. Podvádzanie žena vníma ako otázku mysle, pre muža vychádza z tela. Keby muž podviedol ženu, skôr by mu odpustila fyzické zblíženie, ale neodpustila by mu, že ju podviedol v mysli. U muža je to presný opak. Ale obaja sa mýlia. Ani pri jednom to nie je dobré. A svet je utrpením práve kvôli tomuto.

Pre zenového mnícha je dôležité pochopiť podstatu všetkého. Vy ste naozaj všestranný človek – máte hudobné nadanie, vydali ste zbierku básní a niekoľko publikácií, skúšali ste bojové umenia, vyvinuli ste bojový štýl – kaisendo, a vytvorili ste aj vlastný štýl medicíny. Na čom je založený?
Na spôsobe, akým sa pozerám na pacienta. Keď leží a pozriem sa na jeho tvár z istého uhlu, podľa záhybov, tvaru tváre zbadám všetko jeho utrpenie. Z druhej strany zasa vidím všetky jeho možnosti. Moja metóda umožňuje vidieť všetky choroby – nerovnováhu, ktorá človeka trápi, viem zistiť, či pochádzajú zo strany otca, matky, alebo jedného zo starých rodičov, teda viem, či je tá choroba jangová, alebo jinová,  a potom sa mi ľahšie zisťuje príčina. Svoje pozorovania som spojil s metódami tradičnej čínskej medicíny. Robil som to  dvadsať rokov a bolo to zaujímavé štúdium. Môže to vyznieť namyslene, ale po toľkých rokoch štúdia ľudského tela  a  ducha som objavil zákony, na základe ktorých to funguje. A vtedy som prešiel na niečo iné...

Napríklad na výrobu parfumov...
Prestal som síce s medicínou, ale rád by som v kláštore vytvoril istý liekopis, mníchov a mníšky by som chcel naučiť vyrábať lieky, a to  isté platí o parfumoch. Pavol Rozložník, prvý zenový mních na Slovensku, povedal, že mi na ne urobí nálepky, a keďže ich robí pekné, som nútený vyrábať parfumy... Vo vôni vidím podstatu života. Rád sa parfumujem. Mám rád subtílnu zmes, základ tvorí zmes machu po daždi s kôrou stromu. Mach nemá vôňu, je to len filter, vôňa zeme, lesa. Pridávam tam zvieraciu vôňu kože a korenia – kvetov s prenikavou vôňou, ktoré rastú tam, kde je veľa slnka. Z týchto ingrediencií pripravím parfum pre muža. Z vôní nie veľmi korenistých – ruža, tulipán, fialka, chryzantéma – zmiešaných v istom pomere, získam univerzálny parfum.

Vo svete sa objavujú nielen parfumy, ale aj architektúra, či móda japonského návrhára Kenzó v štýle zen. Kde tam môžeme nájsť zen?
Japonsko doviedlo nežnosť, subtílnosť a krásu až do extrému. Túto tradíciu prevzalo z Číny, ktorá sa však dostala do extrémnej polohy zložitosti. Ale duchovne a meditatívne založené Japonsko si tú jednoduchosť udržalo. Každá vec má presný význam, vyjadruje vzťah s našou hlbokou podstatou, ktorá je jednoduchá, zbavená egoistických túžob, zbytočných čačiek. Naproti tomu Západ sa stal zložitým a ľudia sa chcú vrátiť k jednoduchosti, pretože sú unavení z komplikácií.

Teda túto zenovú líniu netreba brať komerčne?
Aj komerčná stránka je len ilúziou.  Treba dať zo seba to najlepšie, vyjadriť svoj vnútorný pohľad, cítenie. A ak je to krásne pre mňa, je to krásne pre ostatných, a vtedy si to ľudia kúpia. Ale ak si poviem, že vytvorím niečo, aby som to predal, nemá to zmysel. Vtedy už nie je dôležitá krása, vtedy tam už nejde o vyjadrenie našej podstaty, ide len o vyjadrenie našich egoistických túžob, strachov, chceme peniaze, lebo inak sa firma zrúti, a snažíme sa nájsť niečo, čo sa nám podarí predať. Lenže nie je nič hlúpejšie. Takýmto spôsobom môže padnúť celá civilizácia. Svet je trocha zaslepený.

Nech vaše slová znejú akokoľvek zaujímavo, asi sa nedokážeme všetci v bežnom živote podľa nich zariadiť.
Prečo nie? Každý môže, v každom okamihu. Niekto mi volá, je to súrne – vstanem, buchnem do stola a rozbehnem sa... Je to bláznivé. Nie, vstanem, dám pozor, aby som do ničoho nebuchol, aj kráčanie je dôležité. Ľudia stavajú stavby, pritom zahadzujú papier, perá, ceruzky, počítače. Míňame a míňame. Keby sme si uvedomovali každú vec, bez toho, žeby sme prikladali väčší význam jednej veci ako druhej, vyjadrovali by sme nekonečné svetlo. A mali by sme to najväčšie poznanie. Ale naopak, my si vyvíjame neznalosť.

MÁRIA ABRAHÁMOVÁ

na vrch stránky